Harry Potter a Volanie krvi - Sto tridsiata tretia kapitola

Sto tridsiata tretia kapitola


Harry za Snapom priam bežal. Len čo boli v pracovni, Snape si sadol a Harry zostal neisto stáť pri dverách. Uprel na neho výhražný pohľad a Harry váhavo pristúpil bližšie. Ukázal na stoličku a on si sadol.
„Ja… mrzí ma to…sľubujem, že to už nikdy neurobím…“ začal Harry rýchlo.
„Buď chvíľu ticho,“ zastavil ho, „tu nejde o to čo si povedal, ale o to kedy a pred kým si to povedal.“
Harry sa na neho nechápavo pozrel.
„Harry, nevadia mi tie tvoje poznámky, vôbec nič proti nim nemám a keby si mi to povedal, keby sme boli sami, tak by sa nič nedialo, ale neprajem si, aby si niečo také hovoril pred Markom. Je to môj syn a neprajem si, aby si mal také poznámky práve pred ním!“ vysvetlil mu unavene.
„Rozumiem,“ zamrmlal Harry.
„Nie, nerozumieš! Nie som žiadny alkoholik a preto nechcem, aby si niečo také Mark myslel!“
„Prepáč…“
Snape niečo zavrčal, potom si povzdychol a pokračoval:
„Keď raz budeš mať vlastné deti, pochopíš to, ale teraz by som bol rád, keby si to rešpektoval.“
„Budem…“
„To dúfam. A neopováž sa mi ešte raz vykať!“ varoval ho.
„To bolo len tak podvedome,“ zašomral na svoju obhajobu Harry.
„Vďaka, to mi určite zdvihlo náladu!“ zavrčal.
„Prepáč…“
„A prestaň sa v jednom kuse ospravedlňovať! Lezie mi to na nervy!!!“
„Prep…“ Harry sa zasekol uprostred vety a potom len prikývol.
„Konečne!“
„Kedy ti začína výcvik?“ spýtal sa asi po minúte ticha.
„Zajtra.“
„Na to by som nikdy neprišiel!“ zavrčal sarkasticky.
„O koľkej?“
„O deviatej.“
„Vieš ako dlho sa tam zdržíš?“
„Nie.“
„A vieš vôbec niečo?!“
„Nie.“
„Berieš aj Sothisa?“
„Áno.“
„Odpovieš mi aj inak ako jednoslovne?!“
„Áno.“
„Mohol by si s tým prestať?!!!“
„S čím?“ nechápal Harry.
„S hraním sa na mučeníka!!“ odsekol.
„Nehrám sa na mučeníka!“
„Počujem!“ Harry len mykol plecom.
„Fajn, tak mohol by som ťa požiadať, aby si na nich dával aspoň občas pozor?!“ nevydržal to už Snape.
„Samozrejme.“
„A urobíš to z vlastnej vôle, alebo preto, že som ťa o to požiadal?!“
„Nechápem, kam tým mieriš,“ odvetil vyhýbavo.
Zúrivo sa na neho pozrel a niečo nezrozumiteľné zavrčal.
„Mrzí ma to! Vážne to už neurobím!“ vykríkol Harry priam zúfalo.
„To už som počul! A tiež som ti povedal, že mi to nevadí, pokiaľ tak nerozprávaš pred Markom!!“ odsekol nahnevane.
„Ale aj tak si na mňa nahnevaný,“ zamrnčal.
„Som, lebo sa správaš, ako päťročné rozmaznané decko!!“
Zmĺkol a hľadel do zeme.
„Prosím, mohol by si sa začať správať ako dospelý? Mám dosť týchto detinských prejavov v škole, nemám chuť to počúvať ešte aj doma!“
„Už bude ticho,“ uistil ho.
„Nechcem, aby si bol ticho! Len nechcem, aby si sa správal ako decko, ktoré nespravodlivo potrestali!!“
„Pokúsim sa.“
„To dúfam!“
„Uhm… a mohol by som ťa o niečo požiadať,“ šepol asi po minúte ticha.
„Samozrejme, že na ňu dám pozor! Niečo také hlúpe sa ani nemusíš pýtať!“ odvetil a unavene si povzdychol.
„Ďakujem.“
„Kam máš zajtra ísť?“
„Na ministerstvo. Tonksová povedala, že do kancelárie aurorov.“
„Nevieš to presne?“
„Nie, nič mi neposlali. Tonksová povedala, že aj ona sa dozvedela len čas a nič viac.“
„Aj Ron tam pôjde, však?“
„Hej, ale stretneme sa v Deravom kotlíku.“
„A ako vyzerá jeho vzťah s Hermionou?“
„Neviem, Ginny mi nič nespomínala.“
„Tak sa ho zajtra spýtaj, celkom ma to zaujíma,“ nadhodil.
Harry sa konečne trošku pousmial.
„Dobre, skúsim niečo vyzistiť.“
„Ešte stále sa cítiš ukrivdený?“ spýtal sa Snape.
„Ja?! Ja som sa necítil ukrivdený!?“
„Aha…ako myslíš. Pôjdeme sa prejsť?“ navrhol.
„Kam?“
„Von.“
Prikývol.
Obaja vstali a zišli dolu. Harry zostal stáť v hale, zatiaľ čo Severus zamieril do kuchyne. Nakukol dnu a povedal: „Ideme von, keby ste nás hľadali.“
„Dobre,“ trošku prekvapene odvetila Alison. Sothis štekol a hneď vstal.
„Musíš ísť všade?!“ zavrčal Snape, keď Sothis dvoma skokmi prešiel k nemu a prešuchol sa cez dvere.
„Nezabudni, že večer je na Rokforte otvárací banket, mali by sme tam byť!“ zakričal za ním Remus.
Dvere sa potom zatvorili.
„Asi sa nehnevá až tak veľmi,“ poznamenala Tonksová.
„Ak len chcel byť nepríjemný, nech sa mi radšej nasledujúcich desať mesiacov neukazuje na oči!“ povedala Alison temne.

Keď všetci traja vošli do lesa, Severus začal: „Keby vám náhodou povedali, že pôjdete skupovať veci súvisiace s čiernou mágiou, daj mi vedieť, mám ešte pár vecí na predaj.“
„Dobre, len neviem, či nám to povedia vopred.“
Chvíľu šli mlčky.
„Posledných pár dní som bol asi dosť nepríjemný,“ zamrmlal Severus a potom pokračoval, akoby na ospravedlnenie, „napísal som Mayi.“
„Alisoninej sestre?“
„Poznáš nejakú inú!! Samozrejme, že jej.“
„A kvôli čomu si jej písal?“ spýtal sa Harry po pár minútach.
„Pamätáš si, ako spomínala, že robí pre noviny? Tak som rozmýšľal, či sú muklovské noviny také, ako tie čarodejnícke… či tiež dokážu vysliediť každú informáciu.“
Opäť sa odmlčal.
„Rozmýšľal som, či by nedokázala získať nejaké informácie o otcovi…“
„A…“
„Vraj môže.“
„Aký je v tom háčik?“
„Chce, aby som jej napísal nejaké jeho základné informácie, čiže: celé meno, dátum narodenia, bydlisko, dátum úmrtia…“
„Aha…“
„Presne tak! Ja neviem ani ako sa volal, ani kedy sa narodil, ani kde býval a viem len mesiac a rok úmrtia! Aj nad tým by som musel chvíľu rozmýšľať!“
„Mám ísť za tetou Petúniou?“
„Nie!… ale obávam sa, že nakoniec iná možnosť nebude.“
„Možno by som o niečom vedel,“ napadlo zrazu Harrymu.
„A o čom!“
„No… chorý v nemocnici majú zväčša na posteli takú kartu, kde majú napísané svoje osobné údaje a diagnózu…“ nadhodil.
Severus sa na neho prekvapene pozrel. Pochopil.
„Takže buď pôjdeme za tvojou tetou, alebo si pozrieme tú príjemnú spomienku!“ povzdychol si .
„Nemusíme si ju prezrieť. Stačilo by, keby jeden z nás tomu druhému nahliadol do spomienok. Tam by stačilo málo, tú kartu som si všimol.“
„To znelo tak, akoby si to chcel spraviť,“ podozrievavo na neho pozrel Severus.
„Som len ochotný sa pre teba obetovať,“ slabo sa uškrnul Harry.
„Nie som až tak psychicky labilný.“
„Nič také som nepovedal,“ bránil sa Harry. Sothis slabo štekol.
„Tak dobre, kedy sa mi chceš prehrabávať v spomienkach?“ povzdychol si nakoniec.
„Nechcem sa „prehrabávať“!… ale hoc aj teraz.“
Obaja si sadli na zem a Sothis zostal stáť medzi nimi.
Harry k nemu natiahol ruky a spýtavo sa mu pozrel do očí.
„Skúsim ti vybrať tú spomienku,“ zamrmlal Severus a privrel oči. Harry mu priložil ruky na spánky a zamrmlaním tichého zaklínadla sa mu „vnoril do myšlienok“.
Prešla necelá minúta a Harry spojenie prerušil. Niekoľko sekúnd sa na seba dívali, no potom to už Snape nevydržal.
„Čo si zistil?“
„Narodil sa 14.1.1932, žil v Lutone a zomrel 8.5.1975,“ povedal ticho.
„A meno?“ dodal trošku podráždene.
„Harry.“
„Aspoň vieš, po kom si dostal meno.“
„Nikdy som to nevedel!“ zaúpel Harry.
„Teta ti o ňom nikdy nehovorila?“
„Nikdy som doma nenašiel jedinú fotku nikoho z rodiny,“ odvetil trpko.
„Vôbec nikoho?!“
„Myslíš, že keby sa v tom dome nachádzala čo i len jedna fotografia môjho starého otca, nespoznal by som ťa?!!!“
„Napíšem Mayi,“ povedal Snape a postavil sa zo zeme.
„Dáš mi potom, prosím, vedieť, čo zistila?“ požiadal ho Harry.
„Písal som jej v tvojom mene,“ priznal.
„Takže to príde mne?“
„Nie, pošlem to po Calve.“
„A potom mi to prepošleš?“
Severus sa na neho divne pozrel a spýtal sa: „To čo je za výraz, že „prepošleš“?!“
„Neviem, asi nejaký muklovský.“
„Hej, pošlem ti to,“ súhlasil a obaja sa pomaly vrátili do domu.

Večer Severus s Remusom odišli do školy a Harry išiel spať neobvykle skoro. Na druhý deň vstal zas privčas a do ôsmej sedel v kuchyni a popíjal čaj. Chvíľu pred ôsmou vstala Tonksová a našla ho zamyslene sedieť nad plným hrnčekom.
„Koľký hrnček už piješ?“
„Prvý.“
„Tak ti prajem dobré ráno,“ usmiala sa.
„Sedím tu už tri hodiny. Aj ja ti prajem dobré ráno.“
„Si nejaký nervózny!“
„Trošku.“
„Neboj sa, veď ty si slávny Harry Potter! Národný hrdina! Ty sa nemusíš báť!“ snažila sa ho povzbudiť.
„Práve kvôli tomu sa bojím!“ zavrčal Harry.
„Dobre to dopadne.“
„Dúfam.“
„Snaž sa byť prirodzený a nebuď roztržitý. Snaž sa pôsobiť uvoľnene. Oni vás budú posudzovať od prvej hodiny, takže sa snaž urobiť dobrý dojem,“ radila mu.
„Vďaka. Budem sa snažiť. Nevieš náhodou, ako dlho sa tam zdržím?“
„Do večere by si mohol byť doma.“
„Dúfam som, že povieš do obeda,“ nadhodil, na čo sa ona rozosmiala.
„Aká je pravdepodobnosť, že budem mať pri výcviku niekoho známeho?“
„Nejaká tam je,“ odvetila vyhýbavo.
Harry si len povzdychol a aj so Sothisom sa premiestnili.

Obaja sa premiestnili do Deravého kotlíka. Ron tam už na nich čakal.
Na ministerstvo prišli s desať minútovou rezervou. Do kancelárie prišli prví.
Do deviatej prišlo ďalších deväť ľudí.
Keď auror začal monotónne rozprávať, Ron sa začal nudiť, ale Harry zostal bdelý. Počúval až nezvyčajne pozorne. Auror sa predstavil ak Edgar Connelly a rozprával hlavne o úlohách aurorov a o tom, aké je ťažké jedným sa stať. Jeho monológ trval až do obeda. Vtedy prišli ďalší dvaja. Jedným z nich bol Morris a druhý bol Shackelbot. Obaja Harrymu veselo kývli a pridali sa k svojmu kolegovi. Sothis znudene ležal na zemi pri Harryho nohách a nič nenasvedčovalo tomu, že by si ho niekto všimol. Až niekedy okolo tretej popoludní im dali prihlášky na aurorský výcvik. Vtedy si Connelly všimol Sothisa a zachmúrene sa oboril na Harryho:
„Čo tu robí ten pes?!!!“
„Prišiel so mnou,“ odvetil Harry. Všetci ostatní sa prebrali z ospalosti a zaujato ich sledovali.
„Pýtal som sa čo tu robí, nie s kým prišiel!“
„Sprevádza ma a momentálne leží na zemi,“ povedal Harry pokojne.
„Sprevádza ťa? To sa bojíš prísť sám?!!!“ zavrčal mu do tváre.
„Edgar, nechaj ho, veď je to Harry Potter,“ snažil sa ho utíšiť Morris.
„No a?! Preto ešte nemusí porušovať pravidlá!“
„A aké? Veď žiadne pravidlá nezakazujú psov na výcviku,“ poznamenal Shackelbot.
Connelly po ňom fľochol zúrivým pohľadom a stiahol sa. Do konca potom nepovedal ani slovo.

Keď skončili, vonku už bola tma. Ron sa premiestnil domov a Harry sa šiel so Sothisom prejsť po Londýne. Skončili v Šikmej uličke, kde kúpili nejaké sladkosti pre Maggie a Sebastiána a premiestnili sa domov.

Tak to nasledovalo niekoľko týždňov. Každý deň sedeli na ministerstve, počúvali o práci aurorov a večer sa šli prejsť do Londýna.

Koncom septembra Sothis a Harry, ako obvykle, prechádzali k Šikmej uličke, keď na neho niekto zakričal. Harry sa prekvapene obzrel za hlasom a videl ako k nemu beží Maya.
„Och, Harry, čo tu robíš? Ani nevieš aká som rada, že som ťa stretla,“ milo sa na neho usmievala.
„Chodím tu na výcvik, čo ste odo mňa chceli?“
„Už mám tie informácie, ktoré si chcel.“
„Ja som niečo chcel?“ nechápal Harry.
„Veď si mi písal, aby som ti zistila nejaké informácie o tom chlapíkovi,“ pripomenula mu prekvapene.
„Aha! No jasné, že som vám písal. Už sa vám podarilo niečo zistiť?“
„Hej, mám všetko, čo sa len dalo zistiť,“ povedala a podala mu nejaké papiere.
„Ďakujem,“ poďakoval Harry a zobral si ich.
„Bola by som ti to poslala po tej sove, ale keď som ťa stretla… ozaj, čo teraz s ňou?“
„Povedzte jej, že ste mi to dali.“
„A ako jej to mám povedať?!“ spýtala sa skepticky.
„Úplne normálne, akoby ste to hovorili mne. Je veľmi inteligentná, pochopí to,“ zasmial sa Harry.
„Ako myslíš. Tak ja už musím ísť, rada som ťa stretla a pozdrav všetkých doma,“ povedala ešte a ponáhľala sa preč.
Harry so Sothisom prešli do Šikmej uličke a tam sa usadili vo Floriánovej cukrárni. Harry si rozložil papiere a začal čítať.
Kým to všetko preštudoval, prešla aj hodina. Skúmavo sa zahľadel na hodinky, zobral Sothisa a obaja sa premiestnili.